25 rokov po novembri: “Otvorili sa nám dvere do slobodnejšej Európy,“ tvrdí študent, ktorý 89 nezažil na vlastnej koži

Prevažná časť spoločnosti tvrdí, že mladí ľudia, ktorí prišli na svet až po 89, sa narodili do doby nekonečných možností. Politická aj hospodárska situácia sa otočila o 180 stupňov. Otázkou mnohých diskusií je či k lepšiemu alebo k horšiemu? Zaujímajú sa terajší vysokoškoláci vôbec o našu históriu? Sú spokojní v akom období žijú teraz?

Ján Kušnirík má 24 rokov, študuje politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Je jedným z tých, ktorí sa narodili tesne po novembri 1989. No napriek tomu patrí možno k tej menšine mladých ľudí, ktorý sa o tieto udalosti zaujímajú. Od januára 2011 do začiatku roka 2013 sa pracoval ako dobrovoľník v občianskom združení Nenápadní hrdinovia, ktoré rozbiehalo aj projekt Múzea zločinov a obetí komunizmu.

Ako vnímaš november 89? Myslíš si, že sa udiala správna vec?

Vo všeobecnosti áno, aj keď sa určite nájdu kritici aj podporovatelia týchto zmien. Ale ak sa na to pozerám zo svojho pohľadu, myslím si, že to bol správny krok. Ľudia si neuvedomujú, že obrovskou výhodou v súčasnosti je sloboda prejavu, ktorá je jedným zo základných ukazovateľov rozvinutej občianskej spoločnosti. Otvorili sa nám dvere do Európy, neskôr do projektu európskej integrácie.

Viem, že sa u nás nájdu aj euroskeptici, no myslím si, že byť súčasťou projektu zjednotenej Európy prináša skôr pozitíva ako negatíva. Vidíme to napríklad na súčasnej situácii nášho východného suseda Ukrajiny. Tá zápasí s množstvom problémov a je na okraji oficiálneho vojnového konfliktu, ak nie ďalej.

Možno si jeden z mála mladých ľudí, ktorí sa o obdobie komunizmu skutočne zaujímajú. Skúsenosť s prácou v združení Nenápadní hrdinovia ti pomohla zorientovať sa aj v problematike novembra 89?

Určite áno, ale skôr mi poskytla širší kontext ako to bolo niekedy a ako je teraz. Človek získa nové pohľady na vec.

Stretával si sa počas práce v združení s reálnymi dôkazmi negatívnej stránky socializmu?

Áno, môj názor bol ovplyvnený napríklad osobnou skúsenosťou z rozhovorov s politickými väzňami, s ktorými som sa stretol mnohokrát pri rôznych príležitostiach. A tí hovorili o situácii, ktorá tu panovala 40 rokov. Hovorili o odvrátenej stránke tohto obdobia. O mlieku za dve koruny som už počul veľakrát, no oni povedali aj iný príbeh.

Čiže si zástancom názoru, že Slovensko sa po 89 vydalo správnym smerom?

Je mi ťažko jednoznačne súdiť čo by bolo pre Slovensko lepšie, keďže nič nie je čiernobiele. Ale na druhej strane, ak vychádzam z informácii a faktov, ktoré som sa dočítal od mnohých historikov, usudzujem, že to bola v mnohých kritériách správna voľba, že jednoducho plusy prevládajú nad mínusmi. Ak by tu naďalej vládol komunizmus, domnievam sa, žeby som bol obmedzovaný vo viacerých smeroch.

Myslíš si, že sa ľuďom teraz žije lepšie, aj keď teda nemáš osobnú skúsenosť s týmto obdobím?

Najbežnejší argument, s ktorým sa stretávam je, že za čias socializmu bolo všetko lacnejšie. K tejto téme by bola asi povolanejšia osoba ekonomického zamerania, ktorá by si zvolila isté parametre potrebné na nejaký typ komparatívnej analýzy zmien ekonomickej situácie. Skôr mi napadá myšlienka, že dnes v nás panuje vnútorný pocit stáleho nedostatku.

Inak povedané, ľudia predtým mali možno peniaze, no výber a pestrosť tovarov boli obmedzenejšie ako v súčasnosti. Teraz je zrejme ponuka tak veľká, že človek má logicky vyššiu potrebu kupovať niečo nové, avšak zrejme na to nemá dosť finančných prostriedkov. K pocitu nostalgie za časmi minulými zrejme prispieva aj spomienkový optimizmus staršej generácie.

Máme tu ľudí, ktorí prežívali svoje lásky, kamarátstva a bezstarostnosť života práve v čase vlády Komunistickej strany, pričom tí vnímajú dané obdobie zo svojej perspektívy. Negatívne stránky života sa dajú časom vytlačiť z mysle a ostane ideálna predstava o minulej dobe.

Odkiaľ si sa najviac dozvedel o novembri 89? Rodičia, známi, učitelia?

Najviac informácii som získal z môjho širšieho okolia. Hlavne od ľudí, ktorí sú starší ako ja. Následne som bol ovplyvnený tým, že v mojom okolí prevláda pozitívne hodnotenie udalostí novembra ´89.

Vedomosti zo školy o tejto dobe nepostačovali?

Presne tak. Bohužiaľ náš školský systém je nastavený tak, že o novembri 89 sa vyučuje až v deviatom ročníku, aspoň tak to bolo v čase, keď som bol na základnej škole. Nemyslím, že odvtedy nastali nejaké dramatické zmeny k lepšiemu. Učivo sa preberá po prijímacích pohovoroch na stredné školy a preto prístup študentov k tejto téme je zväčša ľahostajný. Nemám pocit, že novodobým dejinám Slovenska je venovaná dostatočná pozornosť. Myslím si, že je to veľká škoda a to ma prinútilo dozvedať sa o tomto probléme vlastným úsilím.

V školách by mal byť podľa tvojho názoru tomuto obdobiu našich dejín vyhradený väčší priestor?

Rozhodne áno. Ak nebudem napríklad vedieť, kedy presne vyhynuli dinosaury, to nemusí byť až taký problém ako nevedomosť o tom, v akej spoločnosti žijem, aké má korene, pôvod. Preto si myslím, že to už nie je iba o dejinách, ale celkovo o našej spoločnosti a o možnosti lepšie jej rozumieť.

Myslíš si, že študenti sa zaujímajú o udalosti z novembra 89?

Mám pocit, že by sa našlo mnoho študentov, ktorí by sa pri tejto téme pohybovali na veľmi tenkom ľade. Ak by sa spravil prieskum, v ktorom by ste sa ich spýtali prečo je 17. novembra voľno a nech to vysvetlia aspoň piatimi vetami, môj názor je, že zrejme drvivá väčšina by pohorela. Môžem sa aj mýliť, no pocitu sa zbaviť nedá.

Vedia sa dnešní vysokoškoláci zomknúť pre také veľké akcie, ktoré by mohli meniť politické systémy ako kedysi?

Netvrdil by som, že sú dnešní vysokoškoláci pasívni, možno len majú iné prostriedky na vyjadrenie svojho nesúhlasu.

Ak by železná opona nepadla, cestovalo by sa mladým ťažšie?

Za najzásadnejšiu výhodu považujem možnosť cestovania a spoznávania nových miest, kultúr a tradícií. Zbavuje nás to etnocentrického pohľadu na našu kultúru ako na niečo, čomu sa nič vo svete nevyrovná. Sme len jednou z mnohých kultúr, ktoré existujú. Máme množstvo zaujímavých zvykov a tradícií, no to majú aj iné národy a aj to si treba vážiť. Cestovaním sa rúcajú aj prípadné predsudky, nadväzujete nové priateľstvá, známosti.

Ak by Železná opona nepadla, určite by som sa nedostal napríklad do Spojených štátov. Naopak smerom k Moskve by som sa mohol vybrať aj teraz, aj vtedy. Čiže som spokojný so súčasným stavom.

Myšlienka na záver. Uškodil slovenskej mentalite fakt, že sme boli niekoľko desaťročí súčasťou východného bloku?

Áno, z pohľadu, že v časoch komunizmu sa ľudia prestali starať sami o seba. Netvrdím, že ľudia majú byť silní individualisti, no štyridsať rokov sa ľudia možno až príliš spoliehali na to, že sa o nich postará niekto iný. Sociálna a hospodárska kontinuita vývoja boli prerušené a graduálny vývoj sa na niekoľko desaťročí zastavil. Preto majú niektorí problém adaptovať sa na zmenu pomerov.

V súčasnosti musíte platiť v podstate za všetko a nespoliehať sa na to, že niečo od štátu dostanete zadarmo a ak áno, za akú cenu. Verím, že v generácii ľudí narodených po roku 1989 prevláda názor, že ak sa chcem presadiť a niečo dosiahnuť, musím pracovať sám na sebe a neprenášať zodpovednosť na druhých.