Bratislavčanka vládne Čachtickému hradu: Osudové rozhodnutie Katku doviedlo k milovanej práci aj láske
Kastelánka Katka Orthová lieči ľudí atmosférou, zábavou, radosťou a zážitkami. Hrad je jej život. Našla tam lásku, na nádhernom mieste, kadiaľ prešiel kus histórie, sa raduje aj smúti.
Romantické prostredie Čachtického hradu je ako stvorené na nakrúcanie rozprávky. Aj kastelánka Katka Orthová, ktorá pôsobí na hrade už tretí rok, si tu „točí“ svoj vlastný životný príbeh. Raz má podobu veselohry, inokedy je to romantika so šťastným koncom a niekedy je ako dráma plná nečakaných zvratov a vážnych rozhodnutí. O svojom živote na hrade porozprávala pre Dnes24.
Preč od ľudí
Temperamentnú Katarínu, ktorá pochádza z Bratislavy, do Čachtíc privial sled viacerých rozhodnutí a náhod. „Bola som presýtená ľudí a života blízko hlavného mesta. Aj keď som bývala v dedinke na Záhorí, ten ruch, napätie a chaos ku mne stále doliehali. Pociťovala som tlak, nepokoj a cítila som, že som vyhorela. Vzťahy v troskách, život v troskách,“ spomína dnes už vyrovnane na hektické obdobie kastelánka.
Katka mala pocit, že ju to ťahá niekam inam – na samotu, na lazy, niekam ďaleko od ľudí. „Hoci mám prejavy exhibicionistického extroverta, vo vnútri som introvert, preto som sa rozhodla, že idem ďalej,“ hovorí. Na internete hľadala nehnuteľnosť na predaj a zaujal ju malý domček pod lesom, takmer na samote.
Na začiatku to bol masaker
„Čachtice. Sto kilometrov od všetkých blízkych a známych. Keď tu zafúka sneh, tak zlezieš, až keď sa roztopí,“ popisuje svoj výber Katka a spomína na to, ako zbalila svoje dve mačky a pred Vianocami sa sťahovala. „To bol masaker. Napadalo veľa snehu, bola som bez zásob dreva na zimu. Chodila som teda po susedoch a ´kňúrala´ o pomoc. Zimu som prežila, pribudol mi veľký psisko Aresko a tak sme sa túlali týmto novým svetom,“ preniesla sa do obdobia pred tromi rokmi.
Katka na samote maľovala obrazy, chodila po lese, zžívala sa s okolím a rozmýšľala, čo ďalej. Úspory sa míňali, bolo potrebné sa opäť posunúť o kus ďalej a poobzerať sa po nejakej práci. „Ale čo tu? Aj keď mám skončenú právnickú fakultu, nikdy som nemala blízko k tomu, aby som si sadla do kancelárie medzi štyri steny a kopu papierov. Tak som čmuchala po príležitostiach, čoho sa chytiť…čo začať robiť,“ hovorí.
Onedlho prišla zaujímavá ponuka – správca Čachtického hradu. „Na začiatku som netušila o čo pôjde, ale po jemnom naciťovaní celej situácie som si podala žiadosť. Prešla som si v minulosti kadečím, pomyslela som si, že spravovať hrad, to je veľká výzva. …a vybrali ma!,“ opisuje Katka, ako sa dostala ku kastelánčeniu.
Na začiatku nemala tušenie, čo ju čaká. Časom však pochopila, že kastelánčenie vlastne nie je práca. „Je to môj život. Jeho neoddeliteľná súčasť. Na hrade som stretla aj moju lásku. Na hrade ožívam a kreujem, ale aj odpadávam od únavy a smútim. Keď som vyhoretá, tak odchádzam, keď naberiem silu, tak vymýšľam, tvorím a žijem,“ vysvetľuje Katka.
Ľudí lieči radosťou a zážitkami
Začiatky neboli jednoduché, Katarína nastúpila v septembri, keď končila sezóna. Predchádzajúci kastelán bol veľmi múdry a šikovný človek, ale už bol preč. Musela sa teda zorientovať sama. Veľkou oporou jej bola kolegyňa Alica, „strážcovia hradu“ a tiež mala po ruke kopu študentov – brigádnikov. „V niečom som si dala poradiť, niečo som prestavovala a začala robiť inak,“ rozpráva Katka, ktorá hneď prišla na to, že návštevníci hradu sú často vyčerpaní, frustrovaní.
"Ľudia sa chcú baviť a potrebujú zážitky. Tak som začala vymýšľať, čím ich zabaviť, čo vytvoriť a čo zrealizovať. A aj ako, a s kým to realizovať.
Na hrade pribudli scénky, hry či dobrodružný program pre deti. Kastelánka má pri tom všetkom dôležitú úlohu. „Mám na starosti výber tovaru, suvenírov, komunikáciu s návštevníkmi, s médiami, administratívu, píšem články, vymýšľam program a akcie na celý rok. Potom koordinujem tieto akcie, výber predajcov, farmárov a remeselníkov. Súčasťou mojej práce sú aj veci technické, čiže, čo treba opraviť, zrenovovať, zariadiť. Každý rok podávame nejaký projekt na obnovu. V zimnom období vlastne vymýšľam, čo urobiť, ako to urobiť, s kým to urobiť a za čo to urobiť. Potom nasleduje samotná realizácia týchto výmyslov,“ vyratúva Katarína.
Katka je pôvodne zdravotníčka, neskôr sa venovala kozmetike a masážam a tiež vyštudovala právo. „Robila som nejaké manažérske práce, ale popri tom všetkom som sa venovala ľuďom. Celé roky som im miešala letkvary, bylinky a liečila ich boliestky a trápenia. A teraz vlastne robím to isté, len inak. Liečim ich atmosférou, zábavou, radosťou a zážitkami. Nie vždy sa všetko podarí, nie každému sa dá vyhovieť, ale robím to najlepšie, ako viem,“ vyznáva sa Katka.
Náročná „kovidová“ sezóna
Tohtoročná sezóna nebola jednoduchá. Na Čachtickom hrade museli každý týždeň sledovať opatrenia a nariadenia. „Pre mňa rebela to bolo náročné, lebo mám problém s rešpektovaním niečoho, o čom nie som presvedčená. Ale hrozili a aj hrozia pokutami, tak to musím,“ prezrádza sympatická kastelánka.
Návštevnosť na hrade bola počas tohto leta vysoká, dokonca vyššia ako kedykoľvek predtým, pretože ľudia sa sústredili na Slovensko a menej cestovali do zahraničia. „Tento rok sme spustili turistický vláčik Bathory. Bola to atrakcia pre rodinky s deťmi a vyviezť sa mohli aj tí, ktorí výšľap na hrad nezvládali. Harmonogram na rok 2020 sme vlastne stopli, ale každý víkend sme pre ľudí mali niečo pripravené. Takže cez týždeň tvoriť, dohadovať a cez víkend realizovať. V podstate štyri mesiace vkuse. Bolo to dosť náročné,“ priznáva Katka Orthová.
Osudové miesto
Kastelánčenie je pre Katarínu plné drobných výziev, s ktorými sa borí takmer každý deň. „Sú momenty, kedy si to užívam a tvorím a prídu aj chvíle, kedy mám toho dosť a zúrim, plačem a všetkým sa vyhrážam hladomorňou. Som žena, som veľmi emocionálna a všetko prežívam stokrát silnejšie, než to v skutočnosti je. Potom sa stíšim, sadnem si na nádvorie, keď je hrad prázdny, rozhliadam sa po krajine a počúvam to ticho. Znovu sa nadýchnem a idem ďalej,“ rozpráva o svojich krízach Katarína.
Život bez Čachtického hradu si síce vie predstaviť, ale veľmi by jej chýbal: „Je klišé tvrdiť, že nemôžem bez toho žiť. Môžem. A možno by mi bolo aj ľahšie. Ale ja to tu milujem. Túto prácu, ľudí, toto miesto – hrad, kopec s našim domčekom, môjho frajera, zvery… všetko ako to je.“
Katarína je presvedčená o tom, že hrad je pre ňu osudovým miestom. „Cítim tu domov. Kam sa pohnem. Či doma na kopci, na hrade alebo na lúkach, keď zbieram bylinky, či pri potoku, keď počúvam, ako šumí a žerú ma komáre. Vôňu a farbu tohto miesta proste milujem.“