Voňavá predzvesť Vianoc: Medovníčky boli v minulosti sladkým remeslom
V ponuke vianočných trhov nemohli už v stredoveku chýbať ani medovníky a perníky. Viete, aký je medzi nimi rozdiel a ako ich pripravovali majstri?
Už sa aj u nás stalo tradíciou, že v mestách sa uskutočňujú vianočné trhy zamerané najmä na sortiment súvisiaci s blížiacimi sa sviatkami. Výnimkou je tento rok, keďže všetko narušila pandémia.
Okrem dobrého a voňavého jedla nechýbajú na trhoch darčeky, ozdoby, vianočné stromčeky, oblátky, suroviny potrebné na prípravu vianočného pečiva a stánky s medovníkmi a perníkmi.
Najstaršie takéto trhy poznáme z krajín hovoriacich po nemecky. História drážďanských vianočných trhov v Drážďanoch napríklad siaha až do roku 1434, v Budyšíne sa prvý raz konali roku 1384 a viedenské trhy sa datujú dokonca od roku 1294.
Majstri remesla
Podľa historických prameňov má medovnikárstvo ako remeslo korene v Nemecku. Medovníky piekli v kláštoroch, ale aj v šľachtických a meštianskych rodinách a boli nezdobené. Výrobe vo veľkom sa venovali remeselníci medovnikári. V Bratislave existoval cech medovnikárov už v 14. storočí.
Od 17. storočia sa medovnikárske technológie a výrobné postupy skvalitňovali, do cesta sa pridávali rozmanité chuťové prísady a aromatické koreniny.
Medovníky alebo perníky?
V súčasnosti sú často zamieňané pojmy medovník – perník, medovnikár – pernikár. Hovorí sa, že rozdiel je v pridávanom cukre. Do medovníka vraj ide len med a žiadny cukor. Avšak je známych veľa receptov s názvom medovníčky, do ktorých cukor predsa len ide.
Medovnikára nazývali „dulciárus“. Neskôr sa medové cesto skvalitňovalo, pridávali sa doň rôzne chuťové a aromatické koreniny. Miesilo sa z ražnej múky a vareného medu – tieto pomenúvali „perníky“. Pri použití surového medu mali názov „medovníky“.
Slovo perník sa k nám pravdepodobne dostalo z češtiny. Je odvodené od slova pepř – čierne korenie. Táto korenina bola súčasťou pôvodnej receptúry peperníku/peprníku. Výroba sa rokmi obmieňala až došlo k dnešnému zloženiu cesta. Rozdiel môže byť aj v tom, že do perníkového cesta sa pridával varený med, do medovníkov zase med surový.
„Od 16. storočia medovnikári využívali drevené formy, ktoré rezbári bohato zdobili figurálnymi, zvieracími, rastlinnými aj ornamentálnymi motívmi. Hlinené a ploché drevené formy sa prestali používať. Potom, po zavedení foriem s dekoratívnymi prvkami gotiky a renesancie, už hovoríme o perníkoch,“ približuje historička a etnologička Katarína Nádaská.
Článok pokračuje pod fotkou.
Veľkým a významným strediskom pernikárov v Uhorsku boli mestá Bratislava, Košice, Banská Bystrica, Trnava, Modra, Kremnica, Banská Štiavnica, Levoča a Bardejov.
Rôzne tvary a motívy
Perníky sa piekli v rôznych podobách a tvaroch. Deťom boli určené najmä zvieracie tvary a motívy, dievčatkám bábiky a rozprávkové postavy, perníky pre chlapcov sa piekli dokonca v tvare pušiek a kanónov.
„Mládenci a devy kupovali perníkové srdcia, ale piekli sa aj perníky s námetmi so spoločenského a náboženského života, napríklad perníkový betlehem. V renesancii sa na perníky dostávali scény zo života v šľachtickom prostredí,“ dopĺňa zaujímavosti Nádaská.
Historická pernikárska výroba dosiahla vrchol v období baroka, keď dominovali perníky s bohatými náboženskými výjavmi, a za tzv. vidieckeho baroka a aj výjavy z ľudového prostredia. Perník ako vďačný vianočný darček sa na vianočných trhoch dobre predával.
Ilustračné foto, TASR